...Kde bolo, tam bolo
....ako to už na začiatku býva, princ sa zoznámil s princeznou a všetko bolo ideálne. Stretli sa ona a on, obaja plní elánu vo vzťahu a chuti prekonávať prekážky. A teraz realita S mojím priateľom som sa spoznala pred rokom a pol v lete. Ani jeden neplánoval, že sa do seba zaľúbime. Začali sme si písať na internete, ja som v tom čase pracovala v zahraničí. Mali sme jednoduchý cieľ - nájsť mi prácu v tom meste, kde býval a začať spolu bývať. Ja, 26 ročná žena plná elánov a snov, nakoľko to bol môj druhý vzťah v a prvý vážnejší živote. On, 29 ročný chlap s trojročným vzťahom predo mnou...
Realita po roku
Po cca polroku som chcela nechať prácu v zahraničí v dobrej viere, že sa mi podarí zamestnať sa v tom meste, kde mám frajera a že prekonáme to, o čo sme sa od polroka snažili. V tom čase sa môj terajší ešte ako tak, síce je pravda, že sa nijak nepretrhol ale...dalo sa povedať, že sa snažil. Keďže som pracovala, vážil si ma a dával mi to často najavo. Po čase prišiel zlom, keď som naletela podvodníkom a nechala relatívne dobre platenú prácu. Odvtedy som doma, mám nízke sebavedomie a som v depke. Môj priateľ mi síce hovorí, že ma chápe a že si ma váži, ale cítim z jeho strany pohŕdanie. Často mi dáva najavo, že "veď celé dni len sedíš doma a čakáš, kým ti zavolám". Totiž, bývam ešte s rodičmi pretože...nemám inú možnosť zatiaľ. Môj stále ešte frajer, mi dáva pocítiť aj to, že je jediné čo mi podľa neho ide, je sedenie za počitačom. Je pravda, že trávim veľa času na sociálnych sieťach, ale čo mám robiť okrem chodenia na pohovorov, aby som sa nezbláznila? Už som bola na X pohovoroch, v personálnych agentúrach a zakaždým je to rovnaké "Ozveme sa vám". Problémom je tiež to, čo som si doteraz neuvedomovala, resp. nechcela uvedomiť. Môj priateľ ma zväčša pozve k sebe vtedy, keď nemá iný lepší program. Resp. keď má hokej, tak naň musí ísť za každú cenu, aj v chorobe. On mi nie je ochotný venovať o tie tri hodiny viac času ako mi to v poslednej väčšej hádke vykričal, ak v tom nevidí význam resp. ak s ním nechcem ísť na ten hokej, mám smolu. On sa mi prispôsobovať nebude. Proste si spraví po svojom. To je hlavný rozdiel medzi nami. Ja si svoj program prispôsobím podľa neho, prípadne aj zmením a svoje veci riešim neskôr, len aby som mohla byť s ním. Dosť ma to štve, že ak chceme byť spolu, on si pískne a ja ako verný pes pribehnem a ešte ho aj prosím o sex. Neviem prečo, sama tomu nechápem. Ale, chcem to zmeniť. Nechcem mu byť "po ruke", keď on nemá lepší program, tak aj frajerka mu je dobrá. A nechcem si tiež pripúšťať toľko jeho ironické poznámky, ktoré ma zakaždým zrania.
Prosím, poraďte mi ako byť silná, sebavedomá žena, ktorú chlap uznáva a rešpektuje...