4 roky v krásnom vzťahu - ja sa chcem posunúť ďalej, on nie, čo mám robiť?

Už 4 roky chodím s chlapom, ktorého veľmi milujem, a ani raz za celý ten čas som nezapochybovala o tom, že on je ten ,,pravý,,. Som, alebo bola som si úplne istá, že s ním chcem stráviť zvyšok života a založiť si rodinu.
Popravde často som čítala v rôznych časopisoch, príspevkoch, alebo počula od kamarátov, že vo vzťahu prídu občas chvíle, kedy sa treba posunúť a urobiť krok vpred, ak viete, čo tým myslím. Napríklad zoznámiť vášho priateľa s rodičmi, ísť na prvú spoločnú dovolenku, zásnuby a tak ďalej.
Pravdepodobne náš najväčší problém je ten, že sme sa spoznali veľmi mladí(ja 18,on 21) a on ma už po roku požiadal o ruku. Neboli to klasické zásnuby, ako keď muž dá romantickým spôsobom žene prsteň a o pár minút už začnú plánovať svadbu, ktorú zrealizujú o polroka na to. Jednoducho sme si povedali, že je to len symbol toho, že raz, o pár rokov sa vezmeme, pretože sme sa tak definitívne rozhodli, ale zároveň sme si plne uvedomovali, že svadba v nejakom krátkom čase neprichádza do úvahy(hlavne pre náš vek, ale aj ďalšie veci, ako napr. peniaze, bývanie, škola a podobne). Takže sme ďalej fungovali zasnúbení, svadbu sme takmer vôbec neriešili. Začali sme sa o tom baviť asi tak polroka dozadu. Dohodli sme sa, že by sme to mohli zrealizovať po mojej škole, t.j. ďalší rok v septembri. Povedali sme to aj rodičom, s tým, že nám s počiatočnými výdavkami pomôžu, a mali sme zabezpečené aj provizórne bývanie s minimálnymi nákladmi s tým, že za pár rokov si našetríme a vezmeme si hypotéku, alebo rovno možno aj nejaký byt kúpime.
Pred pár týždňami mi však priateľ povedal, že nevie, či už je na to pripravený, uistil ma, že ma stále veľmi ľúbi, a v žiadnom prípade si to nerozmyslel, ale že by chcel ešte počkať nejaký ten čas - ako dlho, to mi ani nepovedal. Ako dôvod uviedol to, že nemá dobrú prácu, ktorá ho veľmi nenapĺňa, ani plat nemá najlepší, a chce to zmeniť...jednoducho vraj má pocit, že v živote ešte nič nedokázal a chcel by ešte pred svadbou. Je to zložitejšie, on pracuje v rodinnej firme, ktorú založil jeho otec, a vždy mal tak trochu aj pocit, že je nedocenený. Plus okrem toho ešte aj tancuje takmer odmalička, a začal mať zdravotné problémy, takže nevie, či bude môcť ďalej tancovať a dokončiť to, čo chcel.
Na jednej strane ho chápem, ale na druhej si nemyslím, že by to bol dôvod na odloženie svadby. Vždy som ho v práci podporovala, a myslím, že všetko to môže dosiahnuť, aj keď budeme už spolu. Chápem, že chlap môže byť aj trochu frustrovaný z toho, že nemôže hneď po svadbe postaviť pre seba a svoju ženu rodinný dom, kúpiť auto a ďalšie veci s tým spojené, ale mne na tom nikdy nezáležalo. A v tejto dobe je to myslím úplne normálne,
Počas celého nášho vzťahu sme si preskákali množstvom problémov, keď sme sa spoznali, boli sme úplne odlišní ľudia, s totálne rôznymi záujmami ale v priebehu času sme sa vedeli úžasne zosúladiť a tie spoločné záujmy sme si našli, dokonca mám pocit, že tým, akí sme odlišní, sa aj perfektne dopĺňame a vieme si navzájom toho dať veľmi veľa. Aj to, že sme boli(a stále sme) dosť mladí, nikdy nám to neprekážalo a spoločne sme si užívali, nezaškatuľkovali sme sa niekde doma pred telku, ale vždy si plánujeme rôznorodý program, aby sme sa nenudili, máme kamarátov, s ktorými chodíme von a podobne. A uistila som ho, že to nechcem meniť ani po svadbe, a nebudem mu nikdy brániť ísť niekedy na pivo s kamarátmi, lebo ja sa tiež nechcem vzdať toho svojho voľného času a vlastných zaujmov.
Mňa to ale strašne ponížilo a zranilo, keď mi o tom povedal. Neviem, v čom sa stala chyba, ale už dlhšie cítim, že sa musíme ďalej posunúť, lebo inak to nepôjde.
Povedala som mu, že tak môžme počkať tak polroka, nerozprávať sa o svadbe vôbec, a do toho času zmení prácu. Má totiž jeden podnikateľský nápad, s ktorým mu pomáham, a chceme ho zrealizovať. S tým, že vyskúša niečo nové, čo ho veľmi baví.
Lenže fungujeme už tak vyše dvoch týždňov, a veľmi trpím, neustále na to musím myslieť, okrem toho poníženia sa veľmi bojím, že čo ak o ten polrok mi povie, že je na tom takisto a nechce sa ešte ženiť. Nemôžem kvôli tomu spať, každý večer zaspávam s plačom, rozplačem sa aj pri každej zmienke o svadbe, alebo keď vidím moje kamarátky, ako sa postupne vydávajú. Snažím sa to pred ním úplne maskovať, nechcem aby mal pocit, že ho psychicky vydieram alebo sa ho pokúšam nejak zmanipulovať.
V živote som nebola v ťažšej situácii, a to sme mali už poriadne problémy, ktoré sme spolu prekonali. No cítim, že s týmto sa musím vysporiadať sama. Cítim, že ma to už ubíja, a viac ako do toho ďalšieho roka, čo sme sa mali brať, nedokážem normálne fungovať vo vzťahu, napriek tomu,že viem, že ma ľúbi, ja jeho tiež a že raz by sme sa určite zobrali. Prosím Vás, mal niekto podobný problém? Ani neviem, či som to dobre opísala, nechcem vyznieť ako nejaká manipulátorka, ktorá chce dostať toho svojho rýchlo do chomúta. Len cítim, že som na manželstvo stopercentne pripravená, a neviem, čo ďalej, keď on nie.